Vo veku 97 rokov zomrel Zdeněk Sternberg, potomok významného grófskeho rodu Šternberg a vlastník hradu v Českom Šternberku na Benešovsku.
V polovici 30 rokov minulého storočia ešte ako dieťa jazdil s rodičmi k strýkovi Mensdorfovi, ktorý bol výkonný sokoliar. Samozrejme sa pridal k nemu a on to od neho samozrejme pochytil.Strýko sa veľmi snažil aby si udžal záujem o sokoliarstvo. Prvé dravce dostal od neho. Taktiež dostal prvú sokoliarsku knihu. Začínal s jastrabom, ktorý mu zablúdil a zastrelil mu ho miestny lesník. Neskôr vlastnil aj krahulce a najmä poštolky. Strýko, ktorý ho učil čerpal informácie hlavne z Nemecka. Taktiež napísal prvé 2 dlhé články o sokoliarstve do časopisu "Stráž myslivosti". Zdeněk Šternberg dostal za úlohu taktiež niečo napísať. Taktiež sa začalo presadzovať aby sa sokoliarstvo stalo legálnym spôsobom lovu. Neskôr sa založil Klub sokolníku v Opočne. Zneděk Šternberg si zaobstaral literatúru z Nemecka, Anglicka, ale najmä z vlastných skúseností a začal písať vlastnú knihu, ktorá vyšla pod názvom "Sokolnictví". Aj napriek tomu, že emigroval, sa pani z nakladateľstva postarala o to, aby knihu vydali. Po tom ako emigroval skončil so sokoliarstvom.
Jeho život poznačila nielen druhá svetová vojna, ale predovšetkým roky 1948 a tiež 1968. Počas vojny zmaturoval na gymnáziu a nastúpil ako referent v Ústrednom zväze remesiel v Paláci Koruna na Václavskom námestí. Po 2. svetovej vojne začal študovať Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, ale z politických dôvodov nebol pripustený k promócii. Zúčastnil sa pochodu študentov na Pražský hrad k prezidentovi Edvardovi Benešovi, ktorí protestovali proti komunistickému postupu. Aktívne sa zúčastnil nielen druhého, ale aj tretieho odboja.
Pomáhal pri organizovaní nelegálneho prekračovania hraníc a odchode svojich súrodencov a priateľov na Západ. Na vojnu nastúpil 1. októbra 1950 a bol preradený k pomocnému technickému práporu. Päť rokov, najskôr v rámci PTP a neskôr ako civilista, pracoval ako baník na Dole Prezident Gottwald v Hrdlovce u Duchcova a neskôr na Velkodole Čs. armády v Karvinej. Od roku 1956 pôsobil dvanásť rokov ako kulisár a zástupca javiskového majstra v Hudobnom divadle v Karlíne.
Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 emigroval s manželkou a synom najprv do Vestfálska k svojim bratom a neskôr do Viedne, kde pracoval v potravinárskom koncerne. Z prokuristu sa vypracoval na zástupcu generálneho riaditeľa. Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa vrátil do Československa a v roku 1992 už ako dôchodca restituoval hrad Český Šternberk a s ním aj v jeho okolí vyše dvetisíc hektárov polí a lúk. Asi dvetisíc hektárov zrestituoval tiež na Rokycansku. Získal späť a zrekonštruoval aj vodnú elektráreň v Rataj nad Sázavou. Okrem správy svojho majetku sa ďalej venoval ochrane a propagáciu slovenských kultúrnych pamiatok doma aj v zahraničí. V roku 2005 ho vtedajší prezident Václav Klaus vyznamenal medailou Za zásluhy II. stupňa.