Sokoliarstvo staré, prastaré umenie lovu s dravými vtákmi mnohými obdivované, inými zatracované. Otázka, kedy a kde presne sokoliarstvo vzniklo, zostane pravdepodobne ešte veľmi dlho nezodpovedaná. Na základe dostupných vedomostí usudzujeme, že lov pomocou vycvičených dravých vtákov existuje na Zemi viac ako 4000 rokov.
Predpokladáme, že prví, ktorí používail vycvičené dravé vtáky na lov, boli príslušníci kočovných kmeňov žijúci okolo 2000 rokov pred.n.l. na stepiach a náhorných planinách Strednej Ázie. Ich hlavnou obživou bolo pastierstvo a lov. Lovecké zbrane tej doby, luk a šíp, neumožňovali pravidelne loviť letiace vtáky. Šíra step nedávala lovcovi veľa možností priblížiť sa nepozorovane na dostrel k vtákom sediacim na zemi. Vtedajší človek začal postupne využívať schopnosti dravých vtákov uloviť iné vtáky. Využíval zrejme poznatky, ktoré získal pri domestikácii psa a koňa. Napriek viac ako 4000 ročnému snaženiu sa však človeku nepodarilo do dnešného dňa domestikovať dravého vtáka tak ako psa alebo koňa.
Lov pomocou vycvičených dravých vtákov vo svojej prapôvodnej podobe slúžil len na obstarávanie obživy. Postupným vývojom ľudskej spoločnosti, rozmáhajúcou sa deľbou práce a najmä rozdelením príslušníkov ľudskej spoločnosti na vládcov a podriadených a tým aj na majetných a nemajetných, začína nadobúdať lov pomocou vycvičených dravých vtákov inú formu. Už neslúži ako zdroj obživy, ale stáva sa na jednej strane druhom spoločenskej zábavy a na druhej strane vecou prestíže vládnucej vrstvy.
Lov s vycvičenými dravými vtákmi, chov a výcvik dravých vtákov – sokoliarstvo, sa začína riadiť nepísanými, ale aj písanými regulami. Najstarší dochovaný dôkaz, s určitosťou potvrdzujúci existenciu sokoliarstva, je reliéf nájdený v ruinách Bogazkabu pochádzajúci z obdobia okolo polovice 2. tisícročia pred. n. l. Reliéf znázorňuje človeka nesúceho na pravej ruke dravého vtáka, ktorému ľavou rukou nasadzuje pútka.
Zo stepí a náhorných planín Strednej Ázie sa približne koncom 2. tisícročia pred. n. l., počas výbojných ťažení kočovných kmeňov, dostáva sokoliarstvo na východ cez Čínu a Kóreu do Japonska, na juh do Indie, Pakistanu a Afganistanu, na juhozápad do arabských krajín a severnej Afriky, na severozápad do Kyjevskej Rusi a odtiaľ do stredu a západu Európy, až do dnešnej Veľkej Británie.
Dôkazy o existencii sokoliarstva nám zanechali aj obyvatelia Asýrie a Chetitskej ríše. Najstarší doteraz známy písomný prameň popisujúci sokoliarske praktiky je japonská kniha Výber zo starých a nových spisov o love s dravými vtákmi. Okrem iného je v nej aj správa o veľkolepom sokoliarskom love, ktorý usporiadal Wen-Wang, kráľ Tsu (vládol v rokoch 689 až 675 pred.n.l) pri jazere Tong – Ting v provincii Hunan.
Najstaršie svedectvo o existencii sokoliarstva v Indii pochádza od gréckeho lekára Ktéziasa, ktorý pôsobil na dvore perzského kráľa Artaxerxa v období okolo roku 400 pred. n. l.. Doteraz nemáme hmatateľný dôkaz o tom, že by boli Egypťania praktizovali sokoliarstvo, a to aj napriek tomu, že jedného zo svojich najvyšších bohov Hóra zobrazovali ako sokola alebo ako človeka s hlavou sokola. Podobná situácia platí aj v prípade existencie sokoliarstva v antickom Grécku a Ríme. Okrem Homérovej zmienky o sokoloch, ktoré si Odyseus priniesol zo svojich ciest a pokuse syna rímskeho cisára Avita rozšíriť sokoliarstvo v starovekom Ríme, zatiaľ neexistujú dôkazy o praktickom sokoliarstve v spomínaných ríšach.
Sokoliarstvo sa rozšírilo do Ruska z Veľkej stepi. Oleg – prvé kyjevské knieža založil v Kyjeve sokoliarsky dvor. Vo svojom životopise kyjevské knieža Vladimír Monomach v roku 1120 opisuje svoju priazeň ku všetkému, čo súvisí so sokoliarstvom. Najslávnejším patrónom sokoliarov v Rusku bol cár Alexej Michailovič Romanov. Za jeho panovanie dosiahlo sokoliarstvo v Rusku svoj vrchol. Cár bol autorom prvej ruskej špeciálnej loveckej príručky Regulí, v ktorej sa vyznáva aj zo svojej veľkej vášni k sokoliarstvu. Sokoliarska činnosť sa sústreďovala do sokoliarskych centier. Najznámejšie boli v Kyjeve, Moskve a v Nižnom Novgorode. Do dnešného dňa sa časť Moskvy nazýva Sokoľniki. Všetci tí, čo sa zúčastňovali na sokoliarskej činnosti boli hierarchicky rozdelení. Od všetkých sa vyžadovala prísna disciplína. Sokoliarsky vycvičené biele sokoly poľovnícke boli jedným z častých prostriedkov ruskej diplomacie. Posledným ruským panovníkom, ktorý sa zaoberal sokoliarstvom, bola cárovná Katarína II.
Mnohí mocní vtedajšieho sveta boli aj fundovanými sokoliarskymi odborníkmi. Jedným z najznámejších bol cisár Fridrich II. Hohenštaufský nazývaný tiež sokolí cisár (13. stor.) Jeho písomné dielo DE NATURA AVIUM ET DE ARTE VENANDI CUM AVIBUS – O prirodzenosti vtákov a o umení loviť s vtákmi patrí medzi skvosty písomnej tvorby vtedajšej doby. Dielo malo pôvodne osem častí. Zachovalo sa len šesť častí. Prvá časť popisuje vtáky vodné, brodivé a suchozemské, druhá časť popisuje sokolovité dravé vtáky, v tretej časti sú popísané sokoliarske spôsoby výcviku dravých vtákov, štvrtá časť obsahuje popis lovu so sokolom poľovníckym, piata časť popisuje lov so sokolom rárohom a šiesta časť popisuje lov so sokolom sťahovavým. Celé dielo je farebne ilustrované.
Okrem už spomínaných mocných vtedajšieho sveta boli významnými sokoliarmi: rakúsky cisár Maximilián I. (1459-1519), francúzsky kráľ Ľudovít XIII. (1610-1643), anglický kráľ Henrich VIII. (1509-1547). Podľa legendy Maďari, ktorí vnikli do nížin v povodí Dunaja, sa tam dostali pri hľadaní zaleteného sokola. Ich vodcom bol knieža Arpád z dynastie Arpádovcov. Rod Arpádovcov si podľa legendy odvodzovať svoj pôvod z bájneho rodu Turulov.
Spracoval P. Šomek